Ruku na srdce, koľkí z vás si pri pohľade na detskú izbu niekedy želali radšej sa presťahovať, než upratovať hračky? Alebo ste dúfali v nejakú menšiu katastrofu, typu vytopenie od susedov? U nás doma sa to dialo pomerne často.
Napriek tomu, že som dokázala vytriediť si šatník, kuchynskú linku aj kúpeľňu, s hračkami som dlho otáľala. Lebo som chcela byť dobrá mama, dopriať krpcovi to najlepšie, čo môžem.
Doma sme ale narážali na jeden problém – izba plná hračiek a dieťa sa nehrá. Logicky som ho teda zobrala do hračkárstva, nech si niečo vyberie. Doma si potom vybalil novú hračku, pohral sa s ňou, no najneskôr o dva-tri dni opäť ležala v kúte a na mňa pozeralo unudené dietko. Nudí sa. Nemá sa s čím hrať. Nič ho nebaví.
Teraz mi to príde už smiešne, ale vtedy som naozaj nepochopila, že deti potrebujú to isté, čo dospelí – poriadok a priestor na to, aby sa dokázali sústrediť na hru. Ale ten pokoj nemajú, ak na nich z každého centimetra štvorcového detskej izby pozerajú hračky. Príliš veľa podnetov rozptyľuje a dieťa si nevie vybrať, s čím sa chce hrať. Alebo si možno aj vyberie, ale po pár minútach siahne po ďalšej a ďalšej hračke. Volá sa to paralýza rozhodovania.
Ja ju pravidelne zažívam vo veľkých obchodoch, keď chcem domov kúpiť napríklad jogurty. Príliš veľa možností na mňa pôsobí frustrujúco, neviem si vybrať, strávim dlhé minúty výberom a potom doma rozmýšľam, či som si radšej nemala zobrať nejaký iný, možno by bol lepší.
Menej hračiek znamená viac hrania
Čím menej hračiek doma máte, tým viac deti spolupracujú, sú spokojnejšie, kreatívnejšie, vedia lepšie zvládať negatívne emócie a pocit nudy, spoľahnúť sa sami na seba a riešiť problémy bez nutnosti zásahu dospelého.
Rovnako to majú deti s hračkami. Čím viac ich doma je, tým menej sa dokážu sústrediť na hru. Výskumy ukazujú, že s menším počtom hračiek nielen vzrastá dĺžka času, ktorú sú deti schopné stráviť hrou s nimi, ale aj hra samotná je kvalitnejšia. Možno sa to zdá banálne, veď čo tam po tom, či sa dieťa hrá 5 minút s bábikou, ďalších 5 s domčekom, 5 s puzzle a 5 si kreslí, alebo sa s tou bábikou zahrá 20 minút. Stále sa hralo rovnaký čas. Na jednu stranu je to pravda, na druhú ale práve hra a sústredenie sa na ňu kladie základ tomu, ako sa bude dieťa vedieť neskôr sústrediť v škole. Trochu serióznej vedy k tejto téme nájdete napríklad tu.
Sústredenie ale nie je všetko. Ešte v 90. rokoch minulého storočia prišli Elke Schubertová z nemeckého Úradu verejného zdravotníctva a Rainer Strick z Úradu pre mládež s hypotézou, že priveľa hračiek a konzumný spôsob života u detí môžu súvisieť s neskorším rozvojom závislostí v živote. Preto sa rozhodli kontrolovane na tri mesiace deťom vziať všetky hračky a vyškolili učiteľov na to, ako sa správať. Či sa ich hypotéza potvrdila alebo vyvrátila, si môžete prečítať tu.
Mňa ale zaujalo niečo iné. Viete, čo sa stalo s deťmi? Áno, extrémne sa nudili. Keď si predstavím, ako dokážu mrnčať naše deti, že sa nudia, a mala by som to asi tak dvadsaťnásobne, naozaj by som nechcela byť na mieste pani učiteľky v takejto škôlke. Fáza nudy ale prešla do úplného opaku – deti nevedeli, čo so sebou, skákali, vymýšľali, boli hlučné, trénovali hrubú motoriku (a asi aj nervy pedagógov). Toto takisto trvalo iba pár dní. Nakoniec začali spolupracovať a boli extrémne kreatívne.
Výsledky tohto pokusu jednoznačne ukázali, že existuje súvislosť medzi kreativitou, sústredením sa a sebavedomím detí a počtom hračiek, ktoré majú. Presnejšie: čím ich je doma menej, tým viac deti spolupracujú (aj medzi sebou), sú spokojnejšie, kreatívnejšie, vedia lepšie zvládať negatívne emócie a pocit nudy, spoľahnúť sa sami na seba a riešiť problémy bez nutnosti zásahu dospelého.
Ako na to doma?
Takýto pokus som spravila s deťmi dvakrát, vždy s iným cieľom. Prvýkrát to bolo presne vtedy, keď som si chcela overiť, či môže takýto prístup fungovať. Nesúviselo to priamo s tým, že som chcela minimalizovať hračky doma, ale bola som naozaj smutná z toho, že sa náš syn nehrá, hoci má hračiek oveľa viac než som mala kedysi ja. Z prvej fázy extrémnej nudy preskočil rovno do tretej. Začal kresliť a neverila som vlastným očiam, keďže on bol dieťaťom, ktoré doma nikdy dobrovoľne nekreslilo. Kreslil hodiny a hodiny, dokonca nakreslil tatinovi vlastnú knihu o pocitoch.
Hračky sa do našej izby vrátili, čím sa efekt pokusu trochu vytratil. Nevrátili sa už ale v takom počte a ja som presvedčená o tom, že náš mladší syn, ktorý sa narodil už po tom, ako sme realizovali tento prvý pokus, je aj vďaka tomu neúnavný hráč 
Prečo sme sa pustili do druhého pokusu? Kvôli tomu, prečo sa stále nanovo púšťam do minimalizovania – narodeniny, návštevy, sviatky. Niekedy, nech robím, čo robím, deti dostanú ďalšie a ďalšie hračky. Cieľ bol tentokrát iný – už sa nepotrebujú naučiť hrať sa, ja potrebujem zistiť, s čím sa hrajú a čo je doma navyše. Znova sme zbalili úplne všetko, ale s tým rozdielom, že kedykoľvek jeden alebo druhý budú niečo chcieť, dám im to. A presne tieto veci s nimi už v izbe zostanú.
Ako teda na minimalizovanie hračiek a koľko ich deti naozaj potrebujú? Takto sa to osvedčilo nám.
Najväčšie klišé, ktoré funguje: buďte príkladom
Deti robia to, čo vidia. Nebudem sa tváriť, že naše deti nechcú občas to, čo vidia v obchode alebo u kamarátov. Ale akosi jednoduchšie to ide, ak vidia, že sa celkovo snažíme mať doma menej, nenakupujeme bezo zmyslu vecí a nemajú pocit, že obmedzujeme len ich. Celkom sa nám osvedčilo aj upratovanie – chlapci si sami upratujú detskú izbu a utierajú prach. A zažili to, aj keď bolo hračiek viac, aj v čase, keď sme s druhým pokusom len začínali, a teda mali v izbe asi päť hračiek. Tipnite si, kedy frflali menej.
Rozprávajte sa
Rozprávajte sa o tom, ktoré hračky vaše deti bavia a ktoré vlastne ani tak nechcú. Možno sa budete čudovať, koľko hračiek bude vaše dieťa chcieť darovať, ak mu dáte možnosť sa rozhodnúť samostatne. Toto cvičenie sme doma skúsili s mojím vtedy štvorročným synom. Neverila som vlastným očiam, keď začal rozumne triediť: „Toto už nepotrebujem, s týmto sa nehrám. Ale tohto plyšáka si nechám.“ Bez nátlaku, bez vydierania. Nechajte ich, nech sa sami rozhodnú, čo chcú a čo nie a rešpektujte to, aj keď to možno nie je podľa vašich predstáv.
Urobte si pokus
Milujem pokusy, asi najviac preto, že keď nie som spokojná s výsledkom, jednoducho sa vrátim k predchádzajúcemu stavu. Rovnako to môžete brať aj vy. Za vyskúšanie nič nedáte. Možno zistíte, že máte doma deti, ktoré sa naozaj hrajú so všetkými hračkami, ktoré doma máte a možno to, že potrebujú len tretinu. Alebo sa vám nebude chcieť odbiehať dvakrát denne do pivnice vybrať hračku, ktorú si vaše deti vypýtali a preto veci radšej vrátite do pôvodného stavu. Aj to je úplne v poriadku.
U nás pokusy zafungovali. A toto je napríklad výsledok druhého pokusu po asi mesiaci – za celý ten čas im chýbali autíčka, lego, vláčik, kocky, kinetický piesokr, zopár kníh a bakugani na hranie počas prestávok v škole.
Určite si chlapci časom vypýtajú aj nejaké ďalšie hračky, ale už teraz viem, že keď si na niečo nespomenú napríklad pol roka, môže to ísť tešiť ďalšie deti.
Vymieňajte
Každý túži po nových veciach, u detí je to ešte intenzívnejšie, keďže nové hračky chrlia výrobcovia ešte rýchlejšie, ako oblečenie. Vybehnite s deťmi na swap. Dohodnite sa, že keď vytriedia niektoré veci zo svojich hračiek, môžu si na výmenu zobrať niečo iné. Pribudne im domov niečo nové, neopozerané a keď sa to opozerá, môžu si to opäť vymeniť. A vám nepribudnú domov ďalšie veci na upratovanie, šetríte tým životné prostredie aj peňaženku. Nie je vo vašom okolí žiaden swap? Zorganizujte si ho.
Požičiavajte si
Určite to poznáte – idete na návštevu a vaše deti uchváti nejaká hračka. Kúpite ju domov, ale tam ich už nezaujíma. Niekedy sa jednoducho s hračkami hrá lepšie u niekoho iného, rovnako, ako na návšteve chutí vždy lepšie ako doma Nemusíte všetky hračky teda vlastniť. Požičajte si ich z požičovne hračiek a viete sa tak napríklad dostať aj ku kúskom, ktoré sú mimo váš rozpočet, najmä čo sa týka niektorých typov lega alebo montessori pomôcok. Vyskúšajte napríklad Hračnicu alebo LEGOrent.
Koľko hračiek je tak akurát?
Neexistuje správna odpoveď, každé dieťa je iné. Niektoré sa dokáže hrať, aj keď má doma plnú izbu hračiek, niekto ich naozaj potrebuje iba minimum. Rôznia sa aj názory odborníkov.
Kým niektorí hovoria napríklad o dvadsiatich hračkách, Maria Montessori vyzdvihuje dôležitosť piatich (lopty, stavebnice, kreatívnych potrieb, kníh a mojkáčika, či už bábiky alebo plyšáka.) Na všetko ostatné viete použiť to, čo máte doma a hrou učiť deti ozajstnému životu – nechať ich, samozrejme, s dozorom, napríklad variť v normálnej kuchyni, namiesto hračkárskej, dovoliť im učiť sa sebaobslužné činnosti, pomáhať upratovať alebo majstrovať v garáži, aj keď to bude trvať trikrát dlhšie a bude z toho minimálne päťkrát väčší neporiadok.
Montessori tvrdí, že dieťa k svojmu rozvoju potrebuje prísť do priameho kontaktu s vecami, lebo iba tak sa učí o svete – potrebuje veci chytať, skákať do kaluže, chodiť bosé, zašpiniť sa. A aj sa hrať, ale nie iba s vecami, ktoré sú napodobeninami reálnych vecí. Pomôcky na hranie, ktoré dieťa naozaj bavia, objavíte doma – gombíky, hrnce, varechy, obliečky z vankúša a ďalšie, vôbec nemusíte mať plnú izbu hračiek.
Český špeciálny pedagóg Jiří Halda dokonca tvrdí, že dieťa by malo mať vo svojej bezprostrednej blízkosti iba tri hračky, ostatné by mal rodič odložiť tak, aby k nim dieťa nemalo prístup a mal by ich vymieňať. Dieťa sa tak učí kreativite, učí sa nude a tomu, ako s ňou pracovať. Lebo nech to znie akokoľvek bizarne, nuda je tým najlepším spúšťačom kreativity u dieťaťa (a u dospelého tiež).
Nech sa už rozhodnete pre akýkoľvek počet hračiek, nebojte sa minimalizovať ich počet doma. Poďakujete sa sami sebe, keďže budete menej upratovať, ale najmä pomôžete rozvoju svojich detí. Držím vám palce 🙂
Som mama dvoch chlapcov, milovníčka kníh a bežkyňa. A najmä, som minimalistka. Ukazujem ľuďom cestu k minimalizmu, pretože mne samej to pomohlo mať viac času na to, čo ma baví, žiť plnohodnotnejšie a necítiť sa byť otrokom povinností.
Viac o mne si môžete prečítať tu