O mne
Kto som?
Som mama dvoch chlapcov, milovníčka kníh a bežkyňa. A najmä, som minimalistka.
Zistila som, že tento životný štýl najviac vyhovuje našim potrebám, že máme vďaka nemu viac času jeden na druhého, netrávime ho upratovaním a nekonečnými domácimi prácami. Vďaka minimalizmu som menej v strese, než som kedysi bola, a preto som sa rozhodla ukázať aj vám moju cestu.
Ako som sa dostala k minimalizmu
Poznáte ten pocit, keď sa ráno zobudíte a nechytá vás panika z toho, že máte plnú skriňu oblečenia, avšak nič na seba? Keď celé popoludnia po práci strávite s blízkymi, pretože sa nemusíte naháňať v domácnosti? Nezakopávate o hračky na každom kroku a vaše veľké sobotné upratovanie zaberie maximálne dve hodiny? Poznáte ten pocit, keď máte čas pre seba, čítate si, idete si zabehať alebo sa venujete háčkovaniu, pretože vaše deti sa hrajú samé a pred spaním trvá upratanie ich izby maximálne 5 minút?
Ja som ten pocit objavila a vďačím zaň jednej rodinnej kríze a dobrodružnej ceste.
Keď som sa v roku 2016 vydala sama s batohom na štvortýždňovú cestu do Santiaga de Compostela, potrebovala som vyriešiť mnohé osobné problémy. S manželom sme to videli ako možnosť oddýchnuť si a zistiť, čo ďalej. A tak najprv vyrazil on a potom ja. Odchádzala som s batohom, v ktorom boli dvoje kraťase, dve krátke tričká, dvojo nohavičiek a ponožiek, jedna športová podprsenka, jedna mikina, náhradné topánky a uterák. Okrem toho som mala už len to, čo som mala práve na sebe – spodné prádlo, legíny a dlhé tričko.
Napriek tomu, že som nikdy nebola nákupná maniačka, doma mi oblečenie takmer vypadávalo zo skrine a s obavami som pozerala na tú malú kôpku vecí, ktoré mali byť mojou kompletnou výbavou na štyri týždne. Ale rada ľudí, ktorí cestu už absolvovali predo mnou, bola jasná: tvoj batoh by mal mať spolu so všetkým jedlom a vodou, ktoré budeš potrebovať, ideálne 10% tvojej hmotnosti. Inak budeš mať problém niesť ho celé dni.
Keď som odchádzala, mala som pocit, že celé dni trávim len v práci alebo upratovaním a praním, a napriek tomu doma nie je poriadok. Myslela som, že môj syn je malý nevďačník, pretože má plnú izbu hračiek, ale napriek tomu sa nudí a tvrdí, že sa nemá s čím hrať. Mojou obvyklou stratégiou na zahnanie zlých pocitov bolo kúpiť ďalšiu hračku, ďalšiu blúzku, ďalšieho zázračného pomocníka do domácnosti, ktorý mi zjednoduší prácu.
Všetky tieto veci mi na chvíľu urobili dobrú náladu. Ale cítila som, že dlhodobo nie som šťastná a spokojná. Nebola som šťastná, no zároveň som nemala žiaden čas pre seba, aby som si utriedila myšlienky a zistila, čo vlastne chcem a čo mi v živote chýba.
O ceste do Santiaga sa vraví, že nie vždy nájdeš odpoveď na to, čo hľadáš, ale na to, čo skutočne potrebuješ.
Presne tak to bolo aj v mojom prípade. Väčšinu svojich problémov som nevyriešila hneď, to prišlo až časom. Priniesla som si so ale sebou poznanie toho, že v živote potrebujem oveľa menej ako mám, napriek tomu
viem byť oveľa šťastnejšia, ako som.
Tie štyri týždne boli v podstate rovnaké: vstala som, kráčala 12 hodín sama, cestou jedla banány a avokádo, večer som v rukách oprala veci, ktoré som mala na sebe, aby mi počas ďalšieho dňa prichytené na batohu vyschli, uvarila som si jednoduchú večeru, porozprávala sa s ľuďmi, ktorí prišli z celého sveta hľadať svoje odpovede, zapísala si poznámky do denníka išla som spať. Napriek nepohodliu a rutine som bola šťastnejšia, ako kedykoľvek predtým.
Po návrate domov som mala dve možnosti: buď si opäť zvyknúť na plný diár, preplnené skrine a čas trávený nekonečným upratovaním, alebo s tým niečo urobiť. Vybrala som si tú druhú možnosť.
Začala sa moja cesta zjednodušovania svojho a nášho života. Cesta, ktorá mi priniesla pokoj, čas pre rodinu a aj viac peňazí. Začala som prirodzene, bez akýchkoľvek návodov podvedome kopírovať to, s čím som bola spokojná počas mojej cesty. Začala som triediť, vypratávať, posúvať veci, ktoré mi nerobili radosť, alebo sme ich mali doma priveľa, ďalej. Snažila som sa, aby si veci našli svoj nový domov, či už u kamarátov, alebo som ich darovala cudzím ľuďom. A s každou odídenou taškou a krabicou som sa cítila lepšie. Pokojnejšie. Ľahšie.
V tom čase som netušila, že to, čo robím, sa stane mojou a našou rodinnou cestou. A rovnako som až neskôr zistila, že som neobjavila nič nové, ale nás, minimalistov, je na na celom svete veľa.
Ak máte aj vy práve teraz pocit, že sa topíte vo veciach, ktoré sa vám doma hromadia, že máte málo času, nemusíte zbaliť svoj batoh a ísť hľadať odpovede do Španielska. Vydajte sa na cestu spolu so mnou. Verím, že ak cítite potrebu zjednodušenia svojho života, nájdete u mňa inšpiráciu. Teším sa na vaše komentáre.
Zuzana