Na začiatku tohto príbehu je jeden pozemok, na ktorom sme chceli bývať. Môj muž, ktorý chcel niečo vytvoriť vlastnými rukami a ja, ktorá som časom prichádzala na to, že život na dedine je pre mňa príliš komplikovaný.
V snahe nájsť kompromis a dopriať si trochu oddychu zo sídliska, voľba nakoniec padla na „tiny house“, alebo ak chcete, mini domček.
Celá filozofia, ktorá vznikla okolo malých domčekov, spočíva v zjednodušení svojho života, uspokojení sa s menej vecami, takže krásne zapadá do minimalistického konceptu. Takéto domy môžu byť mobilné, môžu byť kontajnerové, na normálnych základoch, alebo môžu byť ako ten náš, postavené na betónových patkách. Stačí si do googlu hodiť „tiny house“ a nájdete rozmanitú spleť štýlov, dizajnov a veľkostí vhodných na bývanie pre jedného človeka alebo pre celú rodinu. Zamilujete sa na prvý pohľad.
Ako som to celé ofrflala...
Obývačková časť a nad ňou loft na spanie pre deti s oddychovou sieťou.
Nebudem sa tváriť ako manželka roka, ale v čase, keď sme sa rozhodli, že na pozemku vyrastie malý dom, som na všetko frflala. Nie preto, že by som potrebovala veľký dom, ale stavať malý domček sa mi zdalo zbytočné. Nepridávali k tomu ani komentáre rodiny a kamarátov o tom, že keď stavať, tak niečo, čo má minimálne 150 metrov štvorcových, je poriadne vymurované, s anglickým trávnikom k tomu. D. si stál za svojím nápadom. Potrebuje postaviť niečo vlastnými rukami, mať priestor, kde sa bude chodiť odreagovať a kde sa budú chalani naháňať. Fajn, povedala som si, ale ja tam teda chodiť nebudem.
... ako som sa s tým zmierila ...
Nasledujúce mesiace a vlastne roky D. vždy, keď mal cez víkend čas, staval. Sám, bez pomoci (okrem troch dní, keď potreboval pomoc s elektrinou, vodou a cetrisovými doskami vážiacimi skoro toľko, ako on). A domov sa vracal narobený, ale spokojný, niekedy ufrflaný, že čo si to vymyslel. Domček rástol a rástol, až dosiahol svoju dnešnú, nedokončenú podobu.
Ukázal mi fotky, ako pokračuje, sem-tam skonzultoval moju predstavu interiéru, ale iba sem-tam. Tiny house bol jeho záľuba, tak som ho nechala, nech sa realizuje. Až prišiel deň premiéry pre rodinu.
A takto sa v tej sieti oddychuje.
... ako som sa doňho zaľúbila.
Kuchyňa a nad ňou spací loft pre dospelákov. Za dverami kúpeľňa.
Premiéry, kedy som si povedala, že toto je láska a odkedy, pokiaľ nemám nič iné, trávime tam spolu všetky víkendy. Alebo ich tam trávi D. sám.
Zaľúbila som sa do voňavého dreveného interiéru, do toho, ako úžasne to vymyslel, do milých detailov, ako je sieť na oddychovanie na detskom lofte alebo lanové zábradlie.
A zmierila som sa s vecami, ktoré mi prišli, že fuj, fuj , fuj :D, ako je napríklad náš separačno-kompostovateľný záchod. Zaujíma vás, aké je minimalistické bývanie? Spísala som zopár otázok, ktoré majú ľudia k domčeku najčastejšie.
1. Ako veľký je domček?
Dom má asi 28 metrov štvorcových, je navrhnutý tak, aby v ňom vedela minimalisticky žiť štvorčlenná rodina. Máme kúpeľňu, dva spacie lofty, jeden pre deti, kde sa zmestí akurát matrac na spanie a majú tam sieť na oddychovanie, druhý pre nás, kde okrem spacej časti je miesto na policovú skriňu na všetko oblečenie.
V dolnom otvorenom priestore je priestor na vešanie kabátov a zimných vecí, mini kuchyňa s chladničkou, jedáleň a rozkladací gauč, kde sa v prípade potreby vyspia ešte ďalší dvaja ľudia. V priestore pod schodmi je ešte miesto na knižnicu K domu pribudne ešte toto leto (snáď) terasa. V kuchyni nie je elektrická trúba, keď víkendujeme, tak iba varím. V prípade potreby by sme dokúpili malú prenosnú trúbu, aby som vedela aj piecť.
2. Dalo by sa v takom dome žiť?
Za mňa áno a momentálne si neviem predstaviť, že by sme, ak by sme sa rozhodli pre dom, postavili niečo väčšie. Upratuje sa ľahko, je v ňom všetko, čo potrebujeme. D. má v pláne ešte rôzne úložnopriestorové vychytávky, tak uvidíme, ako to nakoniec dopadne.
Jedálenská časť mini domčeka.
3. Ako je to s kolaudáciou? Dá sa takýto dom normálne skolaudovať?
Na dom máme normálne stavebné povolenie. Celý koncept navrhol sám D., ale všetky papierovačky a oficiality nám vybavila autorizovaná architektka, takže dom bude normálne skolaudovaný.
4. Ste odpojení úplne od sietí?
Nie. Obdivujem ľudí, ktorí dokážu žiť úplne off-grid, napr. zberajú a filtrujú dažďovú vodu, vyrábajú si vlastnú elektrinu, ale toto nebolo naším cieľom. Elektrinu a vodu máme normálnu, akurát s vodou inak zaobchádzame.
5. Ako chodíte na záchod?
Toto je najčastejšia otázka, ktorú dostávame. Separačno-kompostovateľné záchody sú bežnou výbavou malých domov alebo aj mobilných domov. Fungujú na základe oddeľovania tuhej a kvapalnej zložky odpadu. Práve týmto, že sa oddelí tuhá a kvapalná zložka, toaleta nezapácha. Jediným obmedzením je, že sa musí používať posediačky. Po naplnení sa tuhá zložka môže kompostovať, tekutá zložka sa dá takisto využiť, pokiaľ sú dodržané určité postupy.
Aké sú výhody? Takéto toalety okrem toho, že šetria stavebné náklady, sú ekologické – neplytváme vodou, ktorá je vzácna, nevzniká z nich žiaden odpad, keďže všetko sa zužitkuje. V domácnosti potom zostáva už len voda zo sprchovania alebo umývania riadu, ktorá sa dá filtrovať a takisto použiť na zalievanie.
6. Prečo v dome nebývame?
Za mňa kvôli polohe. Napriek počiatočnému frflaniu som si tiny house úplne zamilovala, malý priestor ma upokojuje a aj to, že v ňom nemôžeme mať veľa vecí a je to naozaj minimalistický zázrak. Je k nemu aj dostatočne veľký pozemok, aby sa decká mali kde vyblázniť, aby som mala kde pestovať paradajky a bylinky alebo si len tak posedieť na terase. Cesta do práce by mi ale zabrala 2.5 až 3 hodiny jedným smerom, takže momentálne nezostáva iná možnosť, než využívať domček najmä na víkendy a prázdniny a na provizórne ubytovanie návštev, keďže ešte stále nie je úplne dokončený. Ale uvidíme, čo prinesie budúcnosť 🙂
Dali by ste sa na tiny house nahovoriť?
Som mama dvoch chlapcov, milovníčka kníh a bežkyňa. A najmä, som minimalistka. Ukazujem ľuďom cestu k minimalizmu, pretože mne samej to pomohlo mať viac času na to, čo ma baví, žiť plnohodnotnejšie a necítiť sa byť otrokom povinností.
Viac o mne si môžete prečítať tu