Už nejaký ten mesiac len tak som a zameriavam sa na prítomný okamih, aj keď niekedy môže byť nepríjemný. Behám, čítam, varím, starám sa o malé choroby, posedím si pri káve, upratujem a som vďačná môjmu mužovi, že je s tým v pohode. A hľadám, čo so sebou ďalej.
Minulý rok som odišla z práce. Pracovala som na klasickú rodičovskú „dvojzmennú“ prevádzku, ktorú poznajú snáď všetky mamy a otcovia. O šiestej budíček, odprevadiť deti do školy a škôlky, ranná káva a rovno cesta k počítaču (alebo aj dvakrát týždenne navyše cesta do kancelárie), 6 hodín v práci, cesta domov, kde začína tá druhá práca: rozvoz na krúžky, úlohy, večera a po nociach doťahovanie toho, čo som cez deň nemala šancu stihnúť. Pracovné maily, organizovanie swapov a iných podujatí, či projekty pre neziskovky, blog.
Nemala som sa na čo sťažovať. Muž, s ktorým si prácu doma a čas s deťmi delíme pol na pol. Skrátený pracovný úväzok. Najlepší kolektív a šéf, akého som kedy zažila alebo o akom som kedy počula. Benefity… Len ten stres keby nebol. A že som si ten stres zbytočne vytvárala aj sama.
Keď mi nakoniec aj môj terapeut povedal, že vyzerám, že som tesne pred vyhorením, rozhodla som sa dať si pauzu. A odkedy som tak urobila, už mi tí moji chlapi viackrát povedali: „Vieš si predstaviť, čo by sme robili, keby si nebola doma?“ Lebo je to tak, veci sa dejú tak, ako majú byť, aj keď to dopredu nevidíme.
Po dlhom striedaní chorôb od klasických sopľov po podozrenia na vážne diagnózy, na striedačku zatvorené škola a škôlka a menšie zákroky, si presne viem predstaviť, ako by to u nás vyzeralo. Nezobrala by som si ani deň voľna, robila by som home office, takmer nespala a potom po všetkých len zazerala a kričala. Opravujem, vrieskala.
That’s the way I am. Minimalistka s neminimalistickým kalendárom a potrebou sa rozdať. Teoreticky ovládajúca všetky sebamilujúce princípy, well-being, mindfulness, potrebu mať seba na prvom mieste, racionálne sa stravovať a adekvátne spať, byť asertívna, ale keď príde do tuhého, stále z rohu vyskočí ten people pleaser, na ktorom už roky pracujem.
Zimnojarná očista duše prináša ovocie. Začala som sa konečne venovať vždy len jednej veci, pretože všetci vieme, že multitasking neexistuje – meraniu teploty bez toho, aby som jednou rukou ťukala do počítača a druhou dávkovala sirup proti kašľu, a zároveň si ramenom pridŕžala telefón pri uchu. Behaniu bez toho, aby som sa ponáhľala domov, kľudne aj dve hodiny pomaly, keď na to mám chuť. Dala som si pauzu a nechala telefón tri dni zabudnutý v aute. Čítala pre radosť a nie preto, že to potrebujem k práci. Naplánovala jednoduchý, rýchly a zdravý jedálniček na celý týždeň a naozaj ho aj uvarila. Hovorila nie – ľuďom, veciam aj udalostiam. Tešila sa zo stretnutí a blízkosti s mojimi milými. A aj konečne začala písať len tak, lebo ma to baví, nie preto, že sa blíži deadline.
Zima bola ideálne obdobie na spomalenie. Aj keď si viem predstaviť, ako by som si užila, keby som si takéto ničnerobenie dopriala v čase, keď je vonku krásne slnečno a nedrapnú nás každý druhý týždeň nejaké virózy. Ale takto to skrátka malo byť.
Viem, že to veľa ľudí má podobne. Niekedy som s malou dušičkou ľuďom okolo seba vysvetľovala, že vlastne teraz nič nerobím, nemám prácu. A s prekvapením som zistila, že ma nikto neľutuje a ešte aj si povzdychnú: „To by som potreboval/a aj ja!“
Nemusíte to hrotiť ako ja a hneď odchádzať z práce, keď si chcete dopriať trochu oddychu. Skúste napríklad povedať nie na najbližšiu vec, do ktorej sa vám naozaj nechce, ale myslíte si, že ju musíte urobiť, lebo čo si o vás iní pomyslia (umytie okien je skvelý tip). Dajte deti na hodinu mame alebo poproste kamošku a sadnite si do kaviarne s knihou v ruke alebo si tú hodinu len ľahnite do postele a pozerajte do stropu. Je to skvelý pocit!
Som mama dvoch chlapcov, milovníčka kníh a bežkyňa. A najmä, som minimalistka. Ukazujem ľuďom cestu k minimalizmu, pretože mne samej to pomohlo mať viac času na to, čo ma baví, žiť plnohodnotnejšie a necítiť sa byť otrokom povinností.
Viac o mne si môžete prečítať tu